Panna Mária Karmelská (Škapuliarska)    16. júla

V kresťanskej epoche sa na hore Karmel už od 6. storočia zdržiavali pustovníci. Dejiny karmelitánskeho škapuliara sa však začínajú až v 12. stor, Po prechodnom  oslobodení Sv. zeme križiakmi sa vytvorila okolo r. 1155 na Karmeli väčšia mníšska komunita z pútnikov a niektorých križiakov. Boli nimi duchovní synovia proroka Eliáša a prezývali sa bratmi Najsvätejšej Panny Márie z hory Karmel. Jeruzalemský latinský patriarcha im niekedy v rokoch 1206-1214 zostavil stanovy, ktoré v r. 1226 schválil pápež Honorius III. Prví karmelitáni tvorili vo Svätej zemi komunitu, no žili ako pustovníci v oddelených celách, kde sa venovali modlitbe a práci. Stretali sa v oratóriu iba na spoločnú modlitbu a bohoslužbu. Žili v mlčaní, pôste a konali tvrdé skutky pokánia. Zvlášť si uctievali Pannu Máriu.

Po ústupe križiakov z Palestíny bol však ich pobyt na hore Karmel nebezpečný. Kvôli prenasledovaniu sa v 13. stor. rozhodli presídliť do Európy (okolo r. 1240, niektorí predpokladajú prv). Odplávali na Cyprus, Sicíliu, doFrancúzska a Anglicka. Tam sa prispôsobili západokresťanskému typu kláštorných mníchov v žobravých rádoch.

Mariánska úcta karmelitánskej rehole našla zvláštne vyjadrenie v tzv. škapuliari Panny Márie.

Ako vieme, škapuliar (z lat. scapulare - náplecník) v pôvodnom význame je súčasť rehoľného, predovšetkým mníšskeho odevu. Je to pás látky (okolo 40 cm široký s otvorom pre krk a hlavu), ktorý splýva z pliec vpredu i vzadu. To je riadny, veľký škapuliar.

Menší alebo stredný škapuliar nosia členovia tretieho rádu patričnej rehole. Ten pozostáva z dvoch štvorcových kusov látky (vo farbe rehoľného škapuliara) spojených dvoma stuhami na okrajoch tak, aby sa dal prevesiť cez hlavu, pričom jeden kus látky je na prsiach a druhý na chrbte.

Tretí, malý škapuliar, pozostáva z dvoch malých štvorčekov takej istej látky (spojených tenkými stužkami alebo šnúrkami) a je určený pre nečlenov rehote. Prijímajú ho pri osobitnom zasväcujúcom obrade a nosia ho pod svojím normálnym oblekom.

Cirkev uznala pravidlá ich života, a tým dala právny začiatok karmelitánskeho rádu. Rád sa rýchle rozvíjal a vyznačoval sa príkladným životom. V Anglicku sa mimoriadnou svätosťou preslávil sv. Šimon Stock. Keď spozoroval nebezpečenstvo hroziace rádu, prosil Najsvätejšiu Pannu o pomoc. V noci z 15. na 16. júla 1251 uzrel Najsvätejšiu Pannu Máriu v sprievode anjelov, Panna Mária mu podala škapuliar hnedej farby. Vtedy počul tieto Máriine slová:

"Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a večného záväzku. "

Začiatkom 14. storočia sa Najsvätejšia Panna Mária ukázala pápežovi Jánovi XXII. a odporúčala mimoriadnu starostlivosť o „jej karmelitánsky rád“. Sľúbila hojné milosti a spásu tým, čo patria do rádu a verne zachovávajú svoje sľuby. Podobne aj tým, čo patria do Bratstva sv. škapuliara, zachovávajú cnosť čistoty podľa stavu a modlia sa za Cirkev. Nakoniec sľúbila všetkým mimoriadnu milosť, známu pod názvom "sobotné výsada": "3a, ich Matka, ich v prvú sobotu po smrti vyslobodím z očistca a zavediem na horu večného života." Pápež Ján XXII. potom v roku 1322 vydal bulu "Sacratissimo uti culmine", ktorou potvrdil spomenutý druhý prísľub sobotnej výsady.

Niektorí cirkevní historici pokladajú správu o zjavení sa Panny Márie sv. Šimonovi Stockovi za legendu z neskoršieho obdobia a pochybujú aj o hodnovernosti spomenutej buly.

Apoštolská stolica zaradila škapuliar medzi sväteniny. Svojou mocou potvrdila výsady škapuliara,  opierajúc  ich  účinnosť o modlitby celej Cirkvi. Uvedomovala  si, že  vytrvalé nosenie tohto znaku osobitného zasvätenia stále pripomína veriacemu plnenie kresťanských povinností a robí ho účastným na duchovných dobrodeniach karmelitánske] alebo inej rehole. Okrem toho druhý uvedený prísľub sa viazal na podmienky vedúce k väčšej kresťanskej dokonalosti: na čistotu života primeranú svojmu stavu a na dennú modlitbu tzv. malých hodiniek k Panne Márii. Toto recitovanie mariánskeho breviára môže splnomocnený kňaz (príp. spovedník) zameniť za inú modlitbu alebo za pôst či iný druh sebazaprenia podľa možností toho-ktorého jedinca. Škapuliar sa popri ruženci stal jednou zo základných mariánskych pobožností. V súčasnosti je pobožnosť k sv. škapuliaru známa nielen v Európe, ale na celom svete. Treba pripomenúť, že pápež Ján Pavol II. nosí sv. škapuliar od detstva.

Keďže nepretržité nosenie plátenného škapuliara sa vo viacerých povolaniach (baníci, hutníci, vojaci...) stretalo s vážnymi ťažkosťami, pápež sv. Pius X. dovolil (16. dec. 1910) namiesto plátenného škapuliara nosiť škapuliarsky medailónik. Ten má na jednej strane obraz Božského Srdca a na druhej obraz Panny Márie. Malý škapuliar sa stal taký populárny, že okrem  karmelitánskeho vznikli aj škapuliare iných rehoľných spoločností a bratstiev (napr. trinitárov, servítov, františkánov, lazaristov a i.).

Sviatok Panny Márie Karmelskej bol pôvodne ďakovným sviatkom karmelitánskej rehole za dobrodenia dosiahnuté prostredníctvom Panny Márie. Vznikol pravdepodobne r. 1387. Idea škapuliara sa k nemu pripojila až neskôr. V 17. storočí pápeži dovolili sláviť sviatok v niektorých katolíckych krajinách. Napokon 24. septembra 1726 pápež Benedikt XIII. rozšíril toto dovolenie na celú Cirkev.

Bratstvo škapuliara

Farnosť v Hontianskych Nemciach je v Honte po stáročia známa ako mariánske pútnické miesto. Podľa listiny z PL v Ostrihome, už v roku 1495 stál vo farskom kostole oltár Preblahoslavenej Panny Márie (BMV). V listine sa uvádza svedectvo priora Tomáša a presbytera Michala z rádu bratov premonštrátov v Šahách, že Agnes Carnifex (Mäsiar), občianka Nemiec, vdova po Antonovi, zriadila v tomto roku pre seba, manžela a potomkov benefícium (dar) oltára. Toto benefícium bolo riadené Ostrihomskou kapitulou. Základ benefícia tvorili výnosy z Dolného mlyna, vinica a 100 zlatých dukátov. V listine sú uvedení aj ďalší darcovia, ktorí tento oltár udržiavali. Súčastná podoba oltára je z polovice 18. storočia.

Domnienka že od roku 1495 sa uctieva v chráme Panna Mária Karmelská vyplýva z toho, že tento rok je uvedený v knihe Bratsva škapuliara. Tam sa pravdepodobne prenášal z predchádzajúcich kníh. Zachovala sa však len posledná kniha z roku 1947, do ktorej sa zapisujú noví členovia Bratstva aj v súčasnosti. Iné hodnoverné listiny o vzniku Bratstva škapuliara sa v Hontianskych Nemciach nenašli.

Prvý karmelitánsky kláštor na Slovenku vznikol v Prievidzi približne v roku 1383. Karmelitáni v Prievidzi mali veľký vplyv na rozvoj stredného školstva a podľa univerzitných matrík sa viacerí prievidzkí mešťania po ďalších štúdiách vo Viedni sa stali profesormi a magistrami univerzít. Jeden z nich, odchovanec karmelitánov, profesor Ján Prievidzký de Prividia, bol v roku 1430 správcom nemocnice sv. Alžbety v Krupine. Predpokladáme, že to bol práve on, ktorý dal podnet na založenie Bratstva škapuliara u nás.

V tej dobe sa úcta k sv. Škapuliaru rozširovala po celom svete na základe zjavenia Panny Márie rehoľníkovi Šimonovi Stockovi v roku 1251, kedy mu odovzdala sv. škapuliar, ktorý dovtedy nebol známy. Grófka Erdödyová až neskoršie získala slávnostné schválenie Bratstva s predpísanými pobožnosťami od pápeža Klementa XIII., zároveň aj pre farnosti v Topoľčiankach, Banskej Belej a Rybníku nad Hronom.

Vznikajúce Bratstvá škapuliara si žiadali oboznámiť sa s významom, povinnosťami a výsadami, ktoré z nich vyplývali. Prvú knižočku pod názvom „Krátke náboženské cvičenia“ spolu i „Privilégiá a Regule Veleslavného Arcibratstva Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel“ vydal v roku 1718 Štefan Stokker, farár z Banskej Belej.

Neskoršie napísal Andrej Kmeť modlitebnú knižočku „Svätý škapuliar“ a jej 13. vydanie z roku 1944 sa doposiaľ používa. V nej sa dočítame, že „Slávne Bratstvo škapuliara v Nemciach, mestečku v Hontianskej stolici“ si vyžiadalo 11. vydanie tejto knižky a iba ono uchovalo pôvodnú a jedinú knižočku z roku 1718 (už neexistuje). Podstatné nie je zistiť presný rok vzniku Bratstva u nás, ale to, že sa tu po stáročia udržalo.

Každý rok 16. júla na sviatok Panny Márie Karmelskej (Škapuliarskej) sa vo farnosti koná púť. Jej zasvätený oltár a Bratstvo sem priťahujú množstvo pútnikov z blízkeho, ale aj vzdialeného okolia.