Header

Z histórie Farské oznamy O Škapuliari Lektori Bohoslužba slova  Upratovanie Fotogaléria Kontakt

Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi.



Jeden z väzňov Valdickej väznice si spomína na to, ako prežíval dnešný sviatok. Bolo to ešte pred Druhým vatikánskym koncilom. Celý deň sa postili a večer putoval celami Pán Ježiš v Eucharistii. Hovorí: „Boli to skromné oltáre na našich stoloch, ale v našich srdciach boli katedrály. Tešili sme sa, že na tento sviatok prijmeme Telo Pána Ježiša. Boli sme unavení celodennou prácou, ale tento „dar lásky" bol za ten najlepší prídel posily, ktorému sa nevyrovná žiadny prídel potravín."

Čo napĺňa naše srdce dnes, keď môžeme slobodne vzdať úctu Telu a Krvi Pána Ježiša? Je správne, keď chceme pri dnešnej slávnosti ako to len najlepšie vieme a dokážeme, dať úctu Telu a Krvi Pána Ježiša a keď sa budeme dnes rozchádzať, aby sme si odniesli zážitok viery ako apoštoli z večeradla. 
Tam odzneli prvý raz slová nad chlebom: „Vezmite, toto je moje telo" (Mk 14,22) a „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých" (Mk 14, 24). 
Pán Ježiš pri Poslednej večeri týmito slovami oznamuje nielen svoju smrť, ale aj zanecháva až do konca čias veľký dar lásky. Lámaním chleba a jeho rozdeľovaním a podávaním vína, dáva sa nám až do konca čias ako živý Boh. 
Prednedávnom katechétka položila otázku dievčatám na cirkevnej škole, či veria v prítomnosť živého Boha pod spôsobom chleba a vína. Zdvihlo sa len niekoľko rúk.
Dnešný sviatok nám má pripomenúť, že Pán Ježiš je živý medzi nami pod spôsobom chleba a vína ako Boh. Koľkí spomedzi nás nemajú o tom pochybnosti. Ale iní nevenujú pozornosť tejto pravde našej viery. A pre koľkých je to len zvyk, tradícia.
Je všeobecne známe, že dnešná doba trpí krízou lásky. Rodičia cítia nepozornosť, nevďak a neúctu od svojich detí. Deťom chýba pocit úcty a vďačnosti. Veci berú ako samozrejmé. Otec, matka, daj, dajte, chcem, je to vaša povinnosť! Podobne môžeme sledovať aj nedostatok úcty k verejným činiteľom. Kde - kto si vie utrieť svoj špinavý jazyk do kde - koho bez toho, žeby si uvedomil určitú povinnosť, úctu, aj odstup. Kto nevie dať Bohu to, čo patrí Bohu, bude taký človek vedieť dať úctu blížnemu? Preto dnes nemožno sa oháňať Bohom, keď nedávame Bohu, čo mu patrí. Dnešná slávnosť je významná aj po tej stránke, že do dnešného sprievodu na čelo patria tí, ktorí nás vedú a spravujú. Keď je veriaci prezident, má byť v sprievode procesie, ktorá reprezentuje štát. Veď tak to bolo, a tak to je aj dnes tam, kde sa úcta k Bohu a blížnemu správne prejavuje. To nie je spolitizované, keď sa tí, ktorí vedú národ, mesto, obec stavajú ako veriaci do čela sprievodu. Ich verejná úcta k Bohu je vzorom a príkladom pre ostatných ľudí.
Kedysi, keď sa moci chytila jedna strana, rozprával sa u nás jeden vtip. Medzi kňazom a vtedy predsedom obce, dnes starostom, došlo k výmene názorov. Predseda hovorí kňazovi: „Dobre, pán farár, keď vy mi nenapíšete prejav na Prvého mája, ja vám na Božie Telo neponesiem baldachýn." To však nie je celkom vtip. Do sprievodu dnes sa má zaradiť každý, kto verí v prítomnosť živého Boha v Eucharistii. To sa pokladá za výsadu, že vedľa eucharistického Krista, ktorého nesie kňaz, kráčajú popredné osobnosti. Je správne, keď má veriaci starosta či podstarosta v ruke zástavu, riaditelia škôl a učitelia na starosti deti, ktoré sypú kvety, keď osobnosti nesú baldachýn. Nie však len pre oči, aby ich videli! To, že sú veriaci, má ich zaväzovať aj vo funkcii. Veriaci si majú uvedomiť, že títo ich bratia a sestry sú tiež verní Kristovi. Rovnako v sprievode nemal by chýbať jediný otec a žiadna matka. Ich úcta ku Kristovi v Eucharistii je posilou pre ich deti. U mnohých veriacich rodičov je krásna tradícia, že radi a s akousi samozrejmosťou prijímajú Eucharistiu, Telo Pána Ježiša. Tým dávajú najavo, že ich viera sa stavia na konkrétnej veci. Keď oni vyžadujú od svojich detí úctu, lásku a vďačnosť, že oni Kristovi v Eucharistii prejavujú to isté prijímaním Tela Pána Ježiša.
Keď 20. júla 1969 sme v priamom prenose sledovali historickú udalosť - pristátie prvého človeka na mesiaci, upriamili sme pozornosť na Amstronga, ktorý vtedy urobil tento prvý krok. Čo robil vtedy druhý astronaut Aldrin? Položil na riadiaci pult chlieb a víno. Píše o tom: „Vlial som víno do pohára. Pri jednej šestine príťažlivosti mesiaca sa víno pomaly vlievalo a usádzalo na stene pohára. Naplnil ma zvláštny pocit, že prvým pokrmom človeka na mesiaci je chlieb a víno, podstata Eucharistie." Keď človek myslí v tak vážnej chvíli na Krista, nie je možné, aby sme o ňom nepovedali, že je veriaci.
Dnes, keď budeme kráčať ulicami, nech celým svojím životom hovoríme, že veríme v prítomnosť Boha pod spôsobom chleba a vína. 
Dnešná slávnosť chce nás každého osloviť. Povedzme si v tejto chvíli:
„Pane, verím, ale nech verím pevnejšie. Dúfam, ale nech dúfam istejšie. Milujem, ale nech milujem vrúcnejšie. Ľutujem, ale nech ľutujem opravdivejšie. Klaniam sa ti ako počiatku všetkého, túžim za tebou ako za svojím posledným cieľom. Chválim ťa ako neustáleho dobrodincu, vyznávam ťa ako láskavého ochrancu"
(modlitba pápeža Klementa XI).

Každý vieme, že modlitba dnes a modlitba pred eucharistickým Kristom je vec viac ako časová. Dnes prítomný Ježiš chce každému odmeniť všetko, čo robíme. Naša úcta je vlastne naše obohatenie. Bohu nič nemôžeme pridať. Boh však odmieňa nám našu lásku svojím mnohonásobným požehnaním.
Slávnosť Božieho Tela je pre jednu mladú ženu - dňom vďaky. Pred niekoľkými rokmi jej práve na tento deň lekár po histologickej skúške povedal: „Vaša hrčka pod ramenom nie je rakovina!" Vtedy len táto mladá žena vedela, čo prežila za posledný mesiac. Malé deti, rozostavaný dom, ona v najlepších rokoch - a mal to byť koniec? Vtedy jej kňaz v spovedi povedal: „Je tu predsa ešte Ježiš v Eucharistii!" Modlitba ju nesklamala. A dnes znova ďakuje Ježišovi, že žije a nielen telesne, ale aj duchovne. Verí, že to bol Ježiš, ktorý ju uzdravil a ktorému vzdáva úctu ako len najlepšie vie a dokáže.
„Ježiš je ten istý včera, dnes i zajtra" (Žid 13,8). A to je jedno, či prichádza do väzenskej cely, či na náš oltár, ktorý je vyzdobený. Len jedno je dôležité; v akom stave je naša duša. Od toho závisí všetko ostatné.

Zdroj: http://www.homily-service.sk/archiv/?zobrazit=text&tema_id=5037