Header

Z histórie Farské oznamy O Škapuliari Lektori Bohoslužba slova  Upratovanie Fotogaléria Kontakt

Predvianočné spovedanie

Advent – čas pokánia

S adventom sa často spája slovo pokánie; v evanjeliách neraz zaznievajú výzvy na pokánie, liturgická farba tohto obdobia – fialová – je farbou pokánia a zástupy pred spovednicami svedčia o tom, že aj vo vnútri veriaceho človeka je zapísané, že príprava na Vianoce je súčasne časom pokánia, teda zostúpením do hĺbky vlastného srdca, priznaním si toho čo je v ňom dobré i toho čo je zlé. Skutočnosť, že k nášmu životu slovo pokánie naozaj patrí, nie je len otázkou týchto čias, tohto storočia. Pokánie, ako o tom svedčia texty evanjelia, konali ľudia aj pred 2000 rokmi.

Prorok Ján pred verejným vystúpením Ježiša privádzal mnohých k pokániu. Mnohí prichádzali, vyznávali svoje hriechy, dávali sa krstiť (porov. Mt 3, 1 – 12; Mk 1, 4 – 6; Luk 3, 1 – 6). Zdá sa však, že už vtedy bola skupina ľudí, ktorí si mysleli, že na konanie pokánia stačí vonkajší úkon a všetko bude v poriadku. No prorok vedel, že ak slovo pokánie patrí k ľudskému životu, potom to nemôže byť len vonkajší, povrchný skutok. Ján vystupoval veľmi tvrdo proti farizejom a zákonníkom, ktorých nazval hadím plemenom, a keď si ich všimol v zástupe, pýtal sa: kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu (porov. Lk 3, 7 – 9).

My dnes vieme, že všetko, čo človek vo svojom pokání vyznáva, k čomu sa priznáva ako k svojim omylom, chybám i hrie chom, je vlastne len akýsi viditeľný vrchol ľadovca. Pod ním je množstvo vecí, ktoré sú príčinou, že často reagujeme podráždene, nevhodne, že vždy čosi pokazíme, niekoho zraníme alebo urazíme. To všetko je skryté v nás a nestačí to len vyznať. Musíme prejsť procesom liečenia, veľmi ťažkým procesom, ktorý nie vždy prináša uzdravenie.

Židovská tradícia označovala pokánie hebrejským slovom tešuva. Jeho základom je slovo šuv, čo možno preložiť ako návrat, obrat – návrat na pôvodnú cestu. Židia vo svojej tradícii verili, že človek je v podstate dobrý. Keď urobí niečo zlé, hriešne, je to nesprávne a skutočné pokánie je návratom k tomu, pre čo sme stvorení, čo je našou vnútornou prirodzenosťou, po čom túži naša duša i naše srdce.

Nerád používam podobné príklady, ale použijem ho. Občas mávam v spovednici pocit, že tam prítomní človek zažil skutočné pokánie. Niekedy to býva, keď prichádza po dlhšom čase, aby zmenil svoj životný štýl. Často sa pritom stane, že takýto človek ma upozorní na to, čo sa deje „tam vonku”, napríklad, že ľudia čakajúci na spoveď, sú schopní takmer sa pobiť, že sa strkajú, hádajú, sú nervózni. Vtedy sa trošku vžívam do pozície tých, ktorí vo svojom vnútri prežívajú ozajstnú premenu a ich očami pozerám na ľudí „vonku”. Alebo si predstavím, že by prišiel nejaký vyznávač iného náboženstva, alebo niekto, kto sa chce len vnútorne zmieriť s Bohom a pritom hovorí, že on na to nič nepotrebuje. Asi by nám veľmi neveril, že nekonáme len vonkajšie pokánie, keby videl ten hmýriaci sa dav, ktorý sa nie vždy „hmýri” s pokojom a vnútornou vyrovnanosťou.

Pokánie by nás malo viesť k prijatiu človeka, k pokoju aj v tejto základnej rovine, no predovšetkým „vonku”, tam, kde žijeme. Pokánie je čosi, čo by malo za siahnuť naše srdce, celé naše vnútro. Dnes však to tak často opakované slovo pokánie vyjadrujú mnohí trochu inak: hovoria o harmónii, o vnútornom zdraví, o vyrovnanom pokojnom človeku.

Český morálny teológ Skoblík, ktorý prednáša morálku na pražskej bohosloveckej fakulte, hovorí, že v priebehu dejín bolo už mnoho diskusií a že jeden z pozitívnych stretov medzi teológiou a psy chiat riou môže veľa povedať o tom, kto je skutočne zdravý a vyrovnaný a že naozaj vyrovnaný a zdravý človek zvláda vo svojom živote predovšetkým tri roviny:

Prvou je vzťah k sebe. Zvládať tento vzťah znamená byť k sebe kritický, no súčasne v správnej miere tolerantný. Mať nadhľad, schopnosť jasne správne a s pokojom vidieť seba takého, aký som. Bez prikrášľovania, ale aj bez odoberania si toho, v čom som dobrý.

Druhou rovinou je zvládanie vzťahu k ostatným ľuďom. Vyrovnaný človek nie je despotický k svojmu okoliu, nezraňuje ale nie je ani servilný, podkladajúci sa.Vie vytvárať zdravé a hodnotné vzťahy. Opäť sa tu stretáva tá častá téza, že vzťah k Bohu sa musí nevyhnutne odraziť aj na ozdravení našich vzťahov k člo veku.

Treťou rovinou je vzťah k životu. Vyrovnaný človek nie je pod nadvládou okamžitého uspokojenia, koná zodpovedne a s nadhľadom vníma výsledok svojho skutku či rozhodnutia.

Myslím si, že víziu človeka, ktorý má zdravý vzťah k sebe, k ľuďom i k svetu má každý z nás. Preto proroci mohli o tom hovoriť naplno, a preto tak i hovorili.

Žiaľ, často, hoci túto víziu máme a možno aj priznáme, že čosi nerobíme dobre, hneď dodávame svoje ale a vymenúvame mnohé okolnosti, ktoré to ale určujú. Často sú to veci pravdivé, no napriek tomu skutočné uzdravenie, skutočné pokánie je až tam, kde človek nepotrebuje výhovorky, nezastiera si veci, ale smeruje dovnútra svojho srdca. Na to sme povolaní.

V advente často počúvame o tom, ako by to nemal byť len čas vonkajšej prípravy a zháňania darčekov, nervozity... Toto všetko asi k adventu patrí, no všetkým nám veľmi želám, aby tento čas bol naozaj aj časom vnútorného uzdravenia, usporiadania našich vzťahov, časom našej ľudskosti.

Podľa homílie d.p. Petra Cibiru -Du-